Vojna má aj ženskú tvár

  • by

Vraví sa, že dejiny píšu víťazi. Ale ženy akoby medzi nich stále plne nepatrili.

Tmavé mraky sadli na mesto. Prúd vody už o niekoľko minút obmýval zaprášené domy a ulice, obsluha v chvate zatvárala dvere a sťahovala rozkývanú markízu. Kaviareň bola plná. Muži v kožených bundách a dlhých dišdašoch fajčili a vymieňali si novinky z politického vývoja. Mohutnými hlasmi sa snažili prehlušiť arabskú hudbu a dážď bubnujúci do okien. Kúdoly cigaretového dymu im zakrývali tváre, ktoré pravidelne otáčali do rohu miestnosti – k stolu s gumeným obrusom, kde diskutovala akási zmes Európaniek a dve Američanky. 

Ženy, ktoré prišli pokrývať vojnu. 

Hrozba 

„Znásilnia ťa.“ Bolo v tom čosi ako suché oznámenie. Akési nudné vyjadrenie budúcnosti. Ak existuje pomyselný list hrozieb, znásilnenie je pre ženu, reportérku v prostredí vojny na prvej priečke. Hrozí jej od zdrojov, od tlmočníkov, od milícií, ktoré sa ženú zbombardovaným mestom a zbrane dvíhajú vysoko nad hlavu. Kde v džungli násilia nevedno, kto ku komu patrí a koho rešpektuje. Kde hranice morálky príliš vykývala smrť. 

Sú chvíle, keď sa rozhodujete len na báze tichej modlitby – mám či nemám ísť na to stretnutie? Nevedno, ten kontakt nemožno overiť. Je to súhra skúseností, šťastia a tvrdo vybudovanej siete známostí – no aj tak stačí okamih a všetko môže zlyhať. Niektoré ženy nosia plavky, aby si počas sexuálneho útoku „kúpili“ čas. Iné si pozorne vyberajú fixera, miestneho tlmočníka. Overujú si jeho predošlé spolupráce a vložia doň dôveru, keď ich vedie cez mestá zlomené násilím. Rizika sa však aj tak nikdy plne nezbavia… To všetko vedie k tej jedinej otázke: „Prečo tam chodíte?“ 

Plnosť pravdy 

Horiaca línia. Krik. Výbuch a presun jednotiek. Obkľúčenie mesta, streľba, nálety, krik a opäť výbuch. Pokrývanie vojny je šialené. No má svoj rituál, svoju formu mediálneho zobrazenia. V prvej línii tvorí opis vojny akési staccato plné čísiel a štatistík. Koľko ľudí dnes zomrelo…? Neviem, netuším. Zajtra bude nová štatistika. No na pozadí sú príbehy ľudí, tých drobných aktérov, ktorí sa nechcene ocitli uprostred veľkých dejín. Dejín, ktoré sa snažíme vtesnať do čísiel, máp a stratégií, aby sme tej okázalej deštrukcii vnútili aspoň akýsi zmysel… 

Jahňacina na kopcoch ryže prevoniavala okolie. Ženy okolo stola sa smiali a spievali, z farebných mís jedli horúce jedlá. Sledovala som ich, ženy, ktorým ktosi nedávno odňal ľudskosť a donútil žiť ako zvieratá. Ktoré muži v čiernych maskách vzali, vtlačili do miestnosti a zavreli za sebou dvere. Niektoré z nich držali mesiace, iné roky. Nenútila som ich k spomienkam. Nenástojila som, aby sa vrátili do času, keď nepatrili sebe. Len som s nimi bola, chvíľu s nimi zdieľala ich životy. 

Na tretí deň začali rozprávať samé. Pomaly, postupne, jedna po druhej vyvolávali svoju pamäť. Šeptom hovorili o násilí, ktoré ako ženy prežili, o vedomej stratégii postavenej na rozšírení populácie agresora, kde ich telá slúžili ako nástroje… Ženy sedeli v kruhu vedľa seba a hovorili o činoch, za ktoré nebude nik odsúdený. 

O spomienkach, s ktorými sa museli naučiť žiť a na ktoré svet čoskoro zabudne.

Kalašnikovy sa opierali na kope v kúte ako drevo na oheň. Farebné pásiky na každom z nich spájali hlaveň a pažbu. „Zaplietla mi ho mama,“ ukazuje hrdo dievča na tmavomodrú stužku a ťažký samopal si naučene prehodí cez plece. Pozerám na ňu, na jej tvár… Je to mladá žena, alebo veľké dievča? Neviem, ťažko povedať… „Poď,“ vraví jemným hlasom a vedie ma von na slnkom zaliatu púšť, kde pred betónovou základňou v rade stoja ženy v uniformách, jednotky pripravené brániť svoju krajinu. Ženy, ktoré sa rozhodli opustiť svoj domov a chrániť seba i svojich blízkych. Kde ak by ich zajali, priali by si byť radšej mužmi… 

,,Boli už tisícky vojen – malé a veľké, známe i neznáme,“ píše spisovateľka Svetlana Alexijevič. „Veľa sa o týchto vojnách písalo. Ale… písali muži o mužoch. Hneď to bolo vidieť. Všetko, čo vieme o vojne, poznáme z ,,mužského hlasu“…“ Vraví sa, že históriu píšu víťazi. Ale ženy akoby medzi nich stále plne nepatrili. 

A možno len mnohé z nich nikdy nedostali hlas. 

Strach prichádza potom 

Dážď bubnoval na strechu kaviarne. Nebo stmavlo a vysoké minarety za oknami pohltila noc. „Ako ženy, reportérky sme sa paradoxne dostali ďalej,“ zhodli sme sa so ženami okolo stola s gumeným obrusom, kde sme nad horúcim čajom spoločne čelili zraku okolia a zdieľali svoje zážitky. Boli podobné. V kultúre arabského sveta, tvrdo vystavanej na patriarcháte, ženu apriori podceňujú, chránia ju, dvoria jej i, niekedy, áno, obťažujú. No vždy ju považujú za menšie bezpečnostné riziko. Tým sa jej otvára šanca dostať sa ďalej – na miesta a k ľuďom, ktorí dosiaľ nedostali hlas, k ženám, ktoré ho vo svojej spoločnosti dodnes plne nemali… A kde žena žene lepšie rozumie. 

Áno, mala som strach. Všetky sme ho mali. Nielen v prostredí vojny, tam, priamo na línii, ale aj potom, v momente, keď streľba utíchne a ľudia sa nanovo učia žiť vedľa seba. V prostredí, ktoré je ako vyschnuté pole… Stačí malý ohorok a znova vybuchne. No bez strachu to nejde, ak necítime tlak na hrudi a vlhko v dlaniach čosi je zlé, umelé. Nepravdivé. Strach treba precítiť. Je to nevyhnutná korekcia, keď človeku bije v hrudi adrenalín, aby zvládal kráčať a fungovať, aby dokázal naplno vnímať, pochopiť a byť tam pre druhých, keď s ním zdieľajú svoj život a rozprávajú mu svoje príbehy. 


Je to môj domov 

„Myslím si, že reportérky na základe svojich skúseností s dievčatami a ženami vo svete vidia svet prostredníctvom konkrétnej optiky – a táto optika je veľmi dôležitá pre rozprávanie príbehov,“ povedala pre magazín GQ americká reportérka Rukmini Callimachi. No má to ešte jeden rozmer… Na svojich cestách som stretla aj domáce reportérky, jednu, dve, nebolo ich veľa. Sú to ženy, ktoré napriek nevôle rodiny pokrývajú pre domáce i zahraničné redakcie svoj domov, svoje krajiny. Svojou prácou neprinášajú svetu len svedectvo z neľahkého regiónu. 

„Byť ženskou vojnovou reportérkou v arabskej časti sveta môže niekedy znamenať, že vzdorujete nielen štátu, ale aj svojej spoločnosti – svojej rodine a úlohe, ktorú by ste ako žena mali plniť vo svojom domove,“ rozpráva novinárka Hankir Zahra vo svojej knihe „Naše ženy v teréne“ (Our Women On The Ground, 2019), v ktorej zozbierala unikátny pohľad 19 arabských reportérok, žien, ktoré sa rozhodli postaviť nielen okolitej vojne, ale často i vlastnej kultúre.

Kým my, zahraničné reportérky, na miesta konfliktov prichádzame a odchádzame, ony zostávajú. Je to ich svet, ich domov. Svet, o ktorom my budeme v pohodlí domova rozprávať do médií a svojim blízkym – a ony budú ďalej žiť. Aj vďaka ich práci však možno bude o trochu iný, pravdivejší. 

Ženská perspektíva rozširuje vnímanie dejín ľudstva. Dáva mu celistvosť. Posúva ho bližšie k pravdivosti.

Písané pre Denník SME, prílohu Kultúrny život (jún 2020). 

Ak sa vám páčia moje texty, prečítajte si ďalšie.