Tri mesiace som strávila na Blízkom východe a pýtala sa: „Čo s tebou urobil tvoj boh? A čo si ty urobil s ním?“
Vždy ma zaujímalo, ako si ľudia hľadajú manuál na život. Ako si človek vyberá hodnotový systém, v ktorom bude fungovať – roky, dekády, po celý svoj život. Ako ho jeho viera rozvíja či limituje.
A kedy sa vnára do extrému, z ktorého už ťažko von.
Pomoc zo Slovenska
Bolo to pred dvomi rokmi, keď som v Iraku dokumentovala záchranu žien, ktoré Islamský štát využíval ako sexuálne otrokyne. Financie z Vysokej školy sv. Alžbety a Slovenskej katolíckej charity v tom čase zachraňovali v Iraku a Sýrii desiatky životov.
Bolo mi jasné, že všetko to, čo sa tam dialo a dodnes deje treba spísať.
Koncom roka 2019 som sa preto na Blízky východ vrátila. Rozprávala som sa s vrahmi i obeťami násilia, s pašerákmi, ktorí si z obchodu s ľuďmi urobili biznis i s tými, ktorí pri záchrane druhých dobrovoľne riskovali svoj život.
Rozprávala som sa s deťmi, ktoré džihádisti indoktrinovali a naučili nenávidieť Západ. So ženami, ktoré si v zajatí želali smrť, lebo existovať ďalej už nemalo zmysel. Navštívila som utečenecké tábory, rodiny, komunity i vojenské základne.
Tri mesiace som na Blízkom východe skúmala náboženský extrémizmus, zbierala materiál na knihu a učila sa vnímať svet z inej perspektívy. Ľudskej i geopolitickej.
Západný novinár. Východný svet
Ľudia sa vás pýtajú, prečo tam chodíte. V Iraku a Sýrii vidia primárne chudobu, vojnu, smrť a strach. No práve tam nachádzate človeka na hrane, jeho podstatu a pravdivosť, to, na čo sme v Západnom svete trochu zabudli. Príliš často ich prekryli naše pózy a príbehy.
Pýtajú sa, prečo sa rozprávate s vrahmi. No práve tie neľahké rozhovory vás učia, že všetko zlo v človeku má svoj pôvod. Že vyviera zo skúsenosti, ktorú sme nespracovali a dnes ju posúvame ďalej. To je naše najväčšie ľudské zlyhanie.
Pýtajú sa, ako ste tam, na Blízkom východe, mohli ako žena žiť. A ja vravím, že som sa ako žena dostala ďalej.
Pozerajú sa na vás ako na hrdinu. No oni nestretli ženy, ktoré boli roky sexuálne zneužívané. A ktoré si dnes zakladajú rodiny a napriek všetkému túžia žiť ďalej.
Hoci ma hodnotovo tvoril Západ, bolo to tam – v Iraku a Sýrii – kde som sa učila myslieť v inom kontexte a získala ten najväčší dar, aký môže reportérka dostať. Schopnosť vnímať svet z rôznych strán.
Nič z toho by nebolo možné bez podpory viac ako stovky ľudí.
Kniha reportáží
Keď som odchádzala zo Slovenska, spustila som fundraisingovú kampaň, minimalizovala životné náklady a požiadala o 4500 eur. Dopadlo to lepšie, ako som si mohla priať. Vyzbieralo sa takmer 7500 eur.
Keď zbierka prebiehala, nechcela som na ňu siahať. Fungovala som primárne z vlastných zdrojov a z pôžičky, ktorú som si na cestu vzala.
Na fixerov (miestnych sprievodcov), dopravu, stravu a ďalšie položky som na Blízkom východe minula spolu 5850 eur. Po odpočítaní tak z vyzbieranej sumy zostane 1650 eur. Financie plánujem použiť buď na krátkodobý návrat do regiónu, alebo na vydanie knihy. Všetko záleží od otázok, ktoré pri spracovaní materiálu môžu vyvstať i podľa situácie v regióne.
Ako novinárka budem naďalej písať do médií, prvoradá je však teraz práca na knihe. Knihe reportáží, ktoré skladajú človeka. Ktoré sledujú stret západnej a východnej kultúry a pýtajú sa tú neľahkú otázku:
Čo s tebou urobil tvoj boh? A čo si ty urobil s ním?
Nezaujíma ma Irak. Zaujíma ma človek
Nepíšem v prvej osobe. Tá kniha nie je o mne, hoci by mnohé situácie vydali na samostatné texty. O tom, ako som učila svojho moslimského tlmočníka piť slivovicu a mužov zo šiítskych milícií kresťansky sa prežehnať. Keď sa nám neďaleko sýrskych hraníc pokazilo auto, chlapi z dediny nám oň priviazali kone a na prašnej ceste nám vytvorili kráľovský dvojzáprah.
Boli momenty, keď som to nevydržala a nahlas sa smiala. A boli také, keď som pozerala do neba a pýtala sa či je rovnaké ako to, na aké hľadím doma.
Tri mesiace som strávila na Blízkom východe. Vnímala som všetku tú silu i krehkosť človeka. Stret kultúr, ktorý nás vyrušuje, v dobrom aj zlom. A ktorému budeme v súčasnom svete čeliť čoraz viac.
Dnes to všetko postupne spisujem do knihy.
Ďakujem všetkým, bez ktorých by táto práca nebola možná. (Mnohých sa mi už podarilo stretnúť a poďakovať im osobne, ďalších, verím, stretnem čoskoro.)
Soňa a Jozef Vozárovci, Dušan Devera, Erik Láštic, Viktor Križma, Milan Dubec, Katarína Jánošíková, Miroslav Lettrich, Fero Múčka, Radoslav Daniš, Vierka a Tomáš Bosákovci, Juraj Lalík, Nikola Richterová, Michal Oláh, Marcela Dobešová, Lukáš Vavrinec, Dušan a Anna Verešovci, Anna Dráľová, Laura Soukhaseum, Jakub Žitný, Peter Gábriž, Tomáš Kyseľ, Ján Grácz, Marian Kapusta, Laura Morjaková, Dana Spurná, Dominika Mičechová, Terézia a Andrej Zhaňačovci, Silvia Jamrichová, Katarína Pálová, Romi Mrva, Peter Stach, Vladimíra Pčolová, Klaudia Zárecká, Zuzana Kotvanová, Zuzana a Jozef Gondžúrovci, Zuzana Kmeťková, Mária Leitnerová, Andrea Vrbovská, Filip Hanker, Peter Šajda, Ján Debnár, Katarína Kováčiková, Ľuboslav Kačalka, Matúš Sloboda, Marek Juračič, Michal Káčerík, Zuzana Ihnátová, Erik Kapsdorfer, Eva Havašová, Ján Petrovič, Štefan Šmihla, Michal Behúnek, Marián Koláček, Slávka Rompfová, Ondrej Druga, Stanislav Hrda, Juraj Chrovatovič, Janko a Majka Belčíkovci, Dominik Mrva, Lukáš Tomášek, Zuzana Neupauerová, Veronika Sumbalová – Lopatářová, Jana Kováčiková, Branislav Wáclav, Imro Petro, Daniel Duriš, Silvi a Miško Dobrodenkovci, Terézia Mišovičová, Magdaléna Kondela, Michal Záthurecký, Kristína Šmogrovičová, Laura Kellöová, Ladislav Oravec, Martin Kolesár, Stanislava Gajdošová, Hana Beňáková, Miriama Křížková, Peter Kovačovič, Marián Haláš, Peter Orolín, Roman Gujber, Adam Takáč, Ján Prekop, Pavol Lukáč, Jakub Závodný, Marek Varchola, Jaroslav Varchola, Michal Lenhart, Radovan Choleva, Peter Gálik, Matúš Ritomský, Juraj Bátovský, Veronika Mozolová, Dominika Hrabušová, Linda Prebreza, Michaela Satkeová, Ján Dinga, Lucia a Michal Krčméryovci, Kamil Nemčík, Robo Kotian, Alenka Pláňavská, Katarína Tančiboková, Marek Vadrna.
Osobitná vďaka patrí profesorovi Vladimírovi Krčmérymu a ľuďom okolo tímu STEP-IN v Erbile a Dohuku, u ktorých som bola ako doma. Tak nečakane, krásne a naozaj.
S dámami na základni v Sýrii. Al Hasakah, 2019.