Navrávame si, že svojim tichom o tom, čo sa nám stalo, chránime svojich blízkych. No často iba sami seba obaľujeme lžou, lebo sme dosiaľ nenašli odvahu priznať si, že sme boli vystavení násiliu. Okamihu, ktorý mení.
Ten pohyb som si všimla akosi mimovoľne. Muž na konci ulice kráčal vystretý, plecia mal napäté a ruky priložené k telu, keď míňal stĺporadie, ktorým som pred chvíľou prešla ja. Poznala som ho, jeho postavu a strohý krok, ktorým sa ku mne rýchlo približoval. No čosi ma vyrušilo. Ten zvláštny výraz na jeho tvári.
Iste, s tou myšlienkou som pracovala. Načítavala som knihy i svedectvá iných reportérok: aké by to bolo stáť zoči – voči sexuálnemu násiliu? Bolo by hlúpe o tom nepremýšľať, vytlačiť ten scenár kamsi na okraj mysle. Ako reportérka vchádzajúca do konfliktných zón som nad ním musela uvažovať. Vopred si predstaviť moment, ktorý sa mi zrazu odohrával pred očami.
Usmiala som sa a mávla na neho. Chcela som mu rozmraziť ten pohľad, ktorý na mňa upieral. Potrebovala som ním zatriasť a vrátiť do reality, v ktorej sme predsa boli kamaráti.
Nevedela som, nechcela som veriť, že ma ide znásilniť.
Na kresťanskom predmestí
Oheň blikotal v sčernenom sude. Iskry z neho vylietavali v nepravidelných zhlukoch a mužom navôkol osvetľovali tváre. Ahmad čosi rozprával, s každým glgom whisky bol hlučnejší a tvár mu blikotala, keď nad ohňom vykresľoval, ako sme prechádzali cez polopúšť, zapadli do zabárajúceho sa piesku a ja som na neďalekej ceste miesto auta odchytila konský záprah. Ťahali nás kone i ľudia, oči sme mali plné prachu, kým sme staré auto konečne dostali na pevnú zem. Tú historku miloval.
Ruky dvíhal nahor, plieskal imaginárnym bičom a oči mal vlhké od smiechu. Bol mojim fixerom, tlmočníkom, ktorý ma sprevádzal v teréne irackého severu.
Už ani neviem, kedy sme sa s Ahmadom prvýkrát stretli. Pamätám si len, ako ma rovno vzal k svojej rodine, do žltého domu s veľkou záhradou na okraji Mosulu. „V hoteli nebudeš, nie je to bezpečné,“ vravel, keď otváral dvere a do predsiene sa zbehli všetky jeho deti.
Fľašu whisky s klopnutím položil na múr a utrel si oči. Usmievala som sa na neho, bola som rada, že sa stretol s blízkymi, ktorých dlho nevidel. Vedela som, že som jeho priepustkou z domu. Z prostredia, ktoré miloval, a odkiaľ občas potreboval ujsť.
Vystrel ruku a podal mi fľašu s teplým alkoholom.
Bol večer, okolo nás bolo počuť iba zopár hlasov. Od rána sme boli s Ahmadom na nohách, keď sme sa po celom dni zložili v Hamdaníji, kresťanskom okrese neďaleko Mosulu. Vystrela som si nohy a sledovala mužov sediacich na múriku oproti. Šiesti kamaráti sa rozprávali a smiali. Vyzerali ako hluché lastovičky, sedeli tesne vedľa seba, podávali si whisky a navzájom si kričali do tvárí.
Viacerých som poznala, ten bradatý bol Girgis, vedľa neho Chalíl a Elias, po chvíli sa pridali dvaja ďalší. Boli to kresťania, postupne sa vracali do svojej štvrte, aby tu znovu vybudovali zničené príbytky.
„Reportér potrebuje vnímať okolie, kvôli jeho porozumeniu i vlastnému bezpečiu. Ešte o čosi viac, ak je žena.“
Pred tvárou sa mi opäť objavila fľaša. Ahmad sa usmieval a jeho veselé, červené oči naznačovali, že už má dosť. Rada by som si odpila, dopriala telu i mysli uvoľnenie, no v teréne nie. Reportér potrebuje vnímať okolie, kvôli jeho porozumeniu i vlastnému bezpečiu. Ešte o čosi viac, ak je žena.
Mávla som a poďakovala sa, no krik mužov sa mi zabáral do myšlienok. Potrebovala som sa prejsť, na moment stíšiť a nechať v mysli usadiť obrazy z posledných dní. Kývla som na Ahmada a vykročila do tichej ulice.
Na tej tvári bolo všetko
Hamdaníja sa k životu iba preberala. Skupina detí sedela na vyvýšenom chodníku a chlapci si pod pouličnými lampami kopali farebnú loptu. V niektorých oknách sa svietilo, no domy popri ceste boli zväčša tmavé, sutiny zo zbombardovaných príbytkov pokrývali zaprášené dvory.
Šatka mi voľne visela z krku a zakrývala dlhú košeľu. Vlasy si zahalovať nepotrebujem, som predsa v kresťanskej štvrti, napadlo mi, keď som si látkou prehodenou cez plecia utierala spotenú tvár. Prešla som na druhú stranu cesty a pozorovala okolie, tiché ulice mesta, ktoré sa len pomaly zapĺňalo, keď som si to náhle uvedomila. Ten zvláštny pocit, akési šteklenie, ktoré človeku vraví, že nie je sám. Mimovoľne som sa obzrela a na konci ulice uvidela postavu.
Kráčala svižne, priam rytmicky. Dlhými krokmi prechádzala popri deťoch naháňajúcich loptu, keď jej pouličné svetlo ožiarilo tvár.
Vydýchla som si. Bol to Elias, vysoký chalan so širokými ramenami, sedel vľavo vedľa Ahmada a zabával sa spolu s ostatnými. Na sebe mal svetlé tričko, rifle a dlhé vlasy prehodené na stranu.
Usmiala som sa a mávla na neho. Chcela som mu rozmraziť ten sústredený pohľad, no on sa neusmial. Kráčal ku mne a oči mal pripnuté na mojej tvári.
Ale mne sa to nestane
Iste, nad tou myšlienkou som neraz uvažovala: aké by to bolo stáť v teréne zoči – voči sexuálnemu násiliu?
Občas sa ma ktosi spýtal, či vo svojej práci nemám strach. Často som iba dvihla obočie a potlačila túžbu odvetiť, či si myslí, že zajtra vyjde slnko. Dlho som nevedela, čo mi na tej otázke tak prekáža. Toto je moje poslanie, nie je to zrejmé? A toto jedno z rizík, ktoré s ním súvisia.
Myslela som na to, keď som sedela oproti ženám, ktoré ako sexuálne otrokyne držali dni, týždne. Niektoré roky. Počúvala som ich, nahrávala som si ich svedectvá a písala si poznámky. Uprene som ich sledovala, ako rozprávajú, ako sa pri tom tvária, ako gestikulujú. Potrebovala som tomu rozumieť a brala to ako projekt. Ako výskum, kde na konci dvakrát podčiarknem záver a zložím pero.
Až neskôr, v tichu a samote som tie obrazy nechala k sebe vojsť. Bola, je to moja sebazáchova. Pocit akejsi kontroly, keď nechávate utrpenie druhého plynúť k sebe pomalšie, aby do vás nevrazilo. Aby sme mali šancu mu porozumieť…
Sedela som v tichu a snažila sa vcítiť do momentu, keď nad človekom iný prevezme kontrolu. Ešte som nevedela, že ten pocit okúsim sama.
Dve telá
Elias bol náhle vedľa mňa. Videla som ho zblízka, jeho sústredené oči a zvláštny pohľad, ktorý vyzeral, akoby mu na tvár niekto priložil masku a ku mne sa zrazu blížil ktosi iný. Nasledovala akási zrýchlená sekvencia obrazov, rýchly dych, ticho a tvrdý náraz, keď ma telom nabral a pritlačil o múr.
Pred očami som mala jeho kľúčnu kosť a cítila jeho teplo, jeho prerývaný dych a whisky, ktorá sa mi tlačila do nosa. Pod náporom jeho tela ma boleli prsia. Vedela som, že mám chvíľu, možno sekundy, kým sa začnem dusiť a mozog v panike prestane rozmýšľať. Podarilo sa mi uvoľniť si koleno, aby som ho kopla, no jeho telo bolo príliš veľké, príliš opreté do môjho, keď ma držal za vlasy, hlavu mi vyklonil nabok a na tvári som zacítila zmes jeho slín a chtíč…
Zrazu sa čosi stalo. Niečo mnou trhlo, ozval sa tupý úder a do hrude mi konečne vkĺzol vzduch. Na chodníku predo mnou boli dve postavy, Ahmad mal tvár skrivenú od zlosti, čosi zreval a celou silou udrel Eliasa do tváre. Muž sa zatackal, odhrnul si vlasy z očí, a následne sa obaja do seba zakliesnili.
Bolo to ako film, ako plátno a na ňom mihajúce sa telá zakvačené v zvieracej nenávisti. Muži si rukami držali hlavy a kopali do seba trhanými pohybmi. Ozývali sa nadávky a šklbanie látky, keď Amhad strhol Eliasa za tričko na betónovú zem a päsťami mu udieral po tvári.
Pozorovala mužov pred sebou, ich dych, rev a stony bolesti. Stála som nehybne v blízkosti múru, pri kamennej stene, ktorá tvorila akési moje absurdné bezpečie. …čo sa to deje? Čo som urobila nesprávne?
Svetlá v okolitých domoch sa jedno po druhom rozsvecovali. Ktosi vyšiel na verandu a neďaleko sa objavili akísi ľudia. Ulica ožívala. Bolo treba odísť, vypadnúť z tohto miesta, kým na seba biela žena nenaviaže ďalšiu pozornosť. Nebolo zrejmé, na koho stranu sa miestni pridajú. Časť z nich ešte nedávno žila v Kalifáte.
Ahmad zareval a oboma rukami schytil mužovi tvár. Pod nosom mal krv, keď Eliasa tlačil o betón a mne mimovoľne napadlo, či mu pod tlakom nepukne hlava. Sledovala som scénu pred sebou a chcela cítiť nenávisť, zadosťučinenie. Necítila som nič.
Prepojení
Odkedy sme sa s Ahmadom spoznali, boli sme zvláštne prepojení. Pustil ma ďalej, ako býva bežný vzťah medzi fixerom a reportérkou. A sám nikdy neprekročil hranice.
Keď sme boli v teréne a nestihli sa večer vrátiť domov, prišiel za mnou a na tvári mal výraz, až mi napadlo, že mu vážne ochorelo dieťa. No on len vravel, že je lepšie, ak budeme spať v jednej miestnosti a keď to navrhoval, pozeral si na nohy a ja som sa cítila ako v škole prírode.
Príliš dobre Ahmada poznám. Viem, z akého je prostredia, prečo občas pije, prečo nie je šťastný vo svojom manželstve, no nikdy z neho neodíde. Vedela som o jeho oddanosti nielen svojej žene, ale i matke, ktorá si náročný život vybíja krikom a kontrolou okolia. No jeho domácnosť je jej domácnosť a on ju nikdy zo svojho domu nevyhodí.
Vie, čo všetko pre neho a jeho bratov v živote urobila.
Zrada
Ahmad sa postavil, utrel si krvácajúci nos a čosi zakričal. Bol to akýsi pazvuk, niečo medzi škrekom a nadávkou, ktorý sa niesol priestorom, keď poodstúpil a ešte naposledy kopol do tela na zemi.
„Ideme,“ ruku mi položil na chrbát a druhou odstrkoval skupinu, malý dav pozorovateľov, ktorý sa naokolo vytváral. Keď videli Ahmadovu krvavú tvár, bez slova mu uhýbali z cesty.
Kráčali sme rýchlo, ulica pred nami bola prázdna. Míňali sme stĺporadie, horiaci sud a hľadali naše auto. Kde sú muži? Ešte pred chvíľou sme tu sedeli, rozprávali sa, smiali a pili whisky. Tá chvíľa sa zdala ako spomienka z minulého života.
„Nie – ja,“ prekvapila som samú seba a vzala Ahmadovi kľúče. Nevedela som, kde je cesta, kde je výjazd, kde sú checkpointy, nevedela som nič, iba to, že z tohto priestoru potrebujeme odísť a ja som tá, ktorá nemá v krvi alkohol.
Auto zakvílilo a vyrazilo z malého parkoviska. Ahmad uprene hľadel pred seba, akoby na ceste pred nami videl zjavenie. Pod nosom mal krv a rukáv košele natrhnutý. Staré auto hučalo a tmavý výjazd z mesta takmer nebolo vidieť.
„Prečo si žena vždy myslí, že to je jej chyba? Čo je to s nami? Čo je to s týmto svetom?“
Obaja sme boli ponorení do svojho ticha, do vlastných myšlienok… Nestalo by sa to, ak by som sa správala inak? A ako? Zabočila som na hlavnú cestu a štrk pod kolesami zaškrípal. A prečo si žena vždy myslí, že to je jej chyba?
Čo je to s nami? Čo je to s týmto svetom?
„Zastav,“ Ahmad sa vystrel a náhle ukázal na svetlá na horizonte. Pred nami boli bezpečnostné hliadky, vojaci strážili vstup do Mosulu. Na krajnici sme obaja vyšli z auta a vymenili si miesta, predsa len, ja som západná žena a on arabský muž, na ďalšie otázky sme už nemali energiu.
Chrbtom ruky si utrel nos, zmes krvi a sopľa vtiahol do seba a vypľul cez okno. Sledovala som ho, ako pevne drží volant a oči má červené od únavy a alkoholu, od pocitu zrady, ktorej som v tom momente ešte nerozumela. Ako dlho sa s Eliasom poznali? Neodvážila som sa ho to spýtať, teraz nie, nie, keď zviera volant a hánky má biele.
Svetlá sa približovali. Ahmad sa podvedome vystrel, dvihol tvár a stíšil šumiace rádio. Skontroloval ma, akoby sa bál, či nie som vyzlečená, či vedľa neho nesedím nahá a niekto nezistí, kde sme boli a čo sa stalo. Akoby to bola naša chyba, akoby sme my vchádzali do životov iných a obracali ich naruby.
Ktosi pred nami zasvietil baterku. Vojak s puškou kráčal k nám, sledovala som ho, jeho tmavé obrysy, všetko som sledovala, ako keby to bol film, ktorý sa ma netýka. Muž nám svietil baterkou do tvárí a čosi hovoril, pozerala som do žiarivého svetla a oči ma boleli.
V bezpečí
Musa už spal, no okolitý krik ho zobudil. Mama, babka a otec stali v kuchyni a nahlas sa rozprávali. Babka čosi kričala a niekto búchal o stôl. Drobný chlapec sa doplazil pred dvere, no keď začul krik, usadil sa mi na chodidlách.
Robil to vždy, bol to akýsi reflex, vynútený pocit bezpečia v priestore plnom nesúladu. Vedela som, že Ahmad v kuchyni vysvetľuje, čo sa stalo, prečo sme prišli skôr a cestovali v noci cez Mosul, že u nich budem spať, áno, aj dnes. Cítila som, že som v ich domácnosti už pridlho, okolie sa na bielu ženu začalo pýtať a pohľadov na uliciach pribúdalo. Dochádzalo mi, že priestor, kde len nedávno fungoval Kalifát na bielych ešte nie je zvyknutý. Rodina mala z mojej prítomnosti strach.
Dvere kuchyne sa otvorili a vyšiel z nich Ahmad. Bez slova si sadol k nám s Musom a do úst si vložil cigaretu. Vedela som, že dnešný boj vyhral i to, že u nich dlhšie zostávať nemôžem. Že je čas stiahnuť sa do bezpečnejšieho Kurdistanu.
Musa mi sedel na nohe, hral sa so svojimi prstami a otcov dym pomaly zapĺňal miestnosť. Vzala som chlapca von, na verandu. Mesiac osvetľoval záhradu obohnanú múrom. Musa mi ukazoval tmavé mravenisko, ktorého sa bál a chytal mi vlasy zlepené od slín a whisky.
Schytila som ho na ruky, oprášila a spolu sme sledovali nočné mesto pod nami. Bola som jeho bezpečie. A on moje. Kúsok normálna vo svete, ktorý sa príliš rozkýval.
Bar v Kurdistane
„Aké je to byť biela žena medzi Arabmi?“
„…neviem, nikdy som tam nebola ako muž.“
Okolím sa niesol výbuch smiechu. Koľkokrát sme ten vtip už počuli?
Boli tam takmer všetky, Debbie, Lisa, Barbara, Natália aj tá drobná Američanka, ktorej meno si nikdy nepamätám. Sledovala som ich tváre, humor i gestá, ktoré som už poznala.
V Kurdistane sú miesta, obľúbené bary, v ktorých sa stretáva medzinárodná komunita, reportéri a ľudia z tretieho sektora. Je to priestor oddychu a vyžitia, priestor Západu so všetkým, čo k tomu patrí. Sem sa chodí po pauzu, po dočasné vypnutie od sveta, ktorý nás obklopuje.
Natália zamávala na čašníka. Sledovala som ju, ako objednáva pivá, rukou si hladí dlhú, plavú hrivu a muži v bielych košeliach z nej nespúšťajú oči. Bola vo svojom živle, zabávala okolie tak ako vždy.
Smiala som sa, no bolo to z akejsi zotrvačnosti. Akosi naučene, aby som oddialila moment, keď to človeku dôjde naplno. Ten fakt, že nechýbalo veľa a mohol byť iný. Ale aký?
Prišla by som o svoju schopnosť milovať, duševne i fyzicky. Z pulzujúceho človeka by zostal krehký skelet. Ale veď sa nič nestalo, vôbec nič. Tak prečo nad tým vlastne uvažujem?
Dvere baru sa otvorili a dovnútra vošla skupina reportérov.
„Are you okay?“ Thomas si vhodil do úst hrsť pražených mandlí a usadil sa na gauč tesne vedľa mňa. Pozoroval ma, svetlé vlasy mu padali do očí a veľká sánka sa mu hýbala, keď divo žul osolené semiačka.
„Som v poriadku.“
„Vyzeráš, akoby ťa vytesali z mramoru,“ posunul sa bližšie, aby si mohli prisadnúť aj ostatní a rukou sa nechcene dotkol môjho stehna.
„Sorry madam,“ povedal rýchlo, keď som nohu podvedome stiahla.
Trvalo to menej než sekundu, no ten dotyk mi bol nepríjemný, akoby mi ktosi priložil na kožu rozpálené železo a ona zasyčala. Akoby moje celé telo vravelo „nie“.
Vedela som, že Thomas ma pozoruje. Vzala som si oriešky a hodila si ich do úst. Nedialo sa predsa nič.
Koniec utekaniu
Trvalo asi tri mesiace, kým som tie slová vyslovila. „Takmer ma znásilnili.“
Boli tam celý čas. Vedela som o nich, no fungovali vedľa mňa ako akási vzdialená príhoda. Ako pocit, ktorý behá niekde na pozadí hlavy a človek ho k sebe nepustí. Nikdy to nebol „pokus o znásilnenie“, ten pojem som vytlačila kamsi na okraj a nepracovala s ním, v mojom svete neexistoval.
„Tvárila som sa, že o nič nejde a mala pocit akejsi moci nad okamihom, keď ma pritlačil o múra. A ja som o všetku prišla.“
V krajine som zostala ešte dva týždne a potrebovala fungovať. No niekde v zákulisí mojej hlavy sa čosi spomaľovalo. Nevedela som sa sústrediť, začala na mňa doliehať únava. Život okolo mňa plynul a ja som ho čoraz viac iba akosi nezúčastnene pozorovala.
Bavilo ma to, príliš ma bavilo hrať sa, že sa nič nestalo, prúd života ide predsa ďalej. Tvárila som sa, že o nič nejde a mala pocit akejsi nadvlády, moci nad okamihom, keď ma pritlačil o múr a ja som o všetku prišla.
Cítila som sa silná, no ten pocit bol fiktívny. Bolo zrejmé, že čochvíľa praskne ako balónik.
Nič sa predsa nestalo
Sadla som si do veľkého kresla a naliala si víno. Nad Bratislavou svietilo jarné slnko, cez žalúzie presvitali do bytu jeho lúče a otepľovali priestor. Zo zošúchaného operadla som zlupovala kožu, pomaly, mechanicky a vyhýbala sa jeho pohľadu.
Muž predo mnou ma ticho pozoroval. Vedela som, cítila, že začal mať ten výraz. Výraz, ktorý hovorí, že sa ho to dotýka, že ho to bolí, lebo bolesť, ktorú som si ja odmietala priznať, on už dávno cítil. Výraz lásky.
Myslela som si, že to bude moja vec. Že v ochrane najbližších si to spracujem sama, že to prekryje čas a nové skúsenosti, život predsa uteká svojim tempom.
Navrávame si, že svojim tichom chránime blízkych, ľudí, ktorým na nás záleží. No často iba sami seba obaľujeme lžou, lebo sme dosiaľ nenašli vlastnú odvahu priznať si, že sme boli vystavení násiliu. Okamihu, ktorý mení. Bez ohľadu na to, či si to priznáme.
Pozrela som sa na muža pred sebou a v jeho tvári videla seba. V poriadku, je čas prijať to. Ak treba, vyplakať. Neutekať od toho, nežiť vedľa toho, neodháňať to. Už nie.
Poslanie
Moje ticho však trvalo aj z iného dôvodu, z toho prostého, keď sa človeku nežiada znova čeliť tej otázke. Otázke, ktorá sa vynorí s novou naliehavosťou: Prečo tú prácu robíš?
Pretože chcem. Či taká odpoveď nestačí? Ešte nie? A kedy už bude? Pretože ma baví a vidím v nej zmysel, pretože ma tak veľa naučila o svete a človeku. Pretože chcem, aby aj ďalšie ženy vedeli, že môžu, že majú robiť to, na čo dostali dary a obohacovať nimi našu spoločnosť.
„Toto je riziko, do ktorého vstupujem. Rovnako ako doň vstupujú mnohé ďalšie ženy.“
Je to jednoduché. Z ľudí cítiť, keď robia to, načo boli stvorení. Ja to z ľudí cítim ihneď, ten tvorivý nepokoj a vnútornú radosť, ktorú v sebe nosia, keď kráčajú životom a poznajú jeho zmysel. Ten zvláštny oheň, ktorý vyžarujú a ktorý priťahuje, keď sa tie ohne stretávajú, rastú a spoločne pretvárajú svet…
Ale toto je iné, riskuješ veľa, príliš veľa. Veď ako málo chýbalo? Hrozba sexuálneho násilia? Tomu najnepríjemnejšiemu sexuálnemu násiliu som čelila u nás, na Slovensku a nie v Iraku či v Sýrii.
Iste, toto je riziko, do ktorého človek vstupuje, keď z konvencií neurobil svoj životný kompas. Toto je riziko, do ktorého vstupujem rovnako ako doň vstupujú mnohé ďalšie ženy.
Oveľa väčšie riziko je nikdy nezistiť, čo má človek na tomto svete robiť.
Naspäť
Ahmad mi volával. Najprv akosi opatrne, veľkými očami pozorne sledoval displej a na ňom moju tvár. No neskôr to bol zase on, usmieval sa a pýtal, kedy si prídem doplniť pehy, iracké slnko ich rozdáva zadarmo, smial sa hlbokým hlasom a veľký telefón mu skákal v ruke.
Prešli dva roky, kým som sa do krajiny vrátila.
Slnko zapadalo a nebo sfarbilo na oranžovo. Musa mi sedel na chodidlách a hral sa s akýmsi sklíčkom. Jazyk mal vystrčený a do vyschnutej zeme sústredene kreslil čiary. Pozorovala som jeho šiju, drobné afro, ktoré mu medzitým narástlo. Vzala som ho na ruky. Bol ťažší, oveľa ťažší, ako keď sme sa videli naposledy.
Sledovala som mesto pod nami. Časť domov opravili, časť bola stále zasiahnutá vojnou, násilím, nedôverou i túžbou odpustiť. Mosul a okolie sa pomaly upokojovalo, a ja s ním.
Ahmad sa opieral o dvere terasy, fajčil a usmieval sa. Z kuchyne voňala dolma a čierny čaj. „Večera!“ Zavolal ženský hlas a Ahmad zahasil cigaretu. „Tak poďme,“ schytil Musu a vošli sme dnu, do žltej stavby na kraji Mosulu, do jedného z domovov, ktorý som si na svete vďaka ľuďom našla.
*viaceré mená v texte sú kvôli ochrane identity zmenené, pozn. autorky.