Reportéra musí fascinovať človek, inak by nebol reportérom. Nemohol by byť. Nenachádzal by motiváciu vkráčať do cudzích teritórií a životov. A potom z nich vyjsť, vrátiť sa späť do svojho sveta.
“Ako si fungovala v natoľko skorumpovanej krajine?”
“Hm?” Pozerám na editora ako si do kávy leje husté mlieko. “Podplatila si niekoho?”
“O tom nebudem rozprávať.”
“A čo blízkovýchodní muži, obťažovali ťa?”
“Čo sú to za otázky? Toto nie je o mne. Je to o človeku tam, o ľuďoch – v Iraku a Sýrii, ktorých som stretla.”
“Mýliš sa, reportáž je vždy subjektívna,” hovorí a pokojne si odpíja z kávy. “Skúsenosť ľudí vo vojnovom prostredí sa vždy priamo mieša s tým, čo prežil sám reportér. Napíš to. Napíš to všetko. Postav ľudí aj pred dilemy, ktorým si čelila. Podaj ten obraz celý. A podaj ho úprimne.”
Pochopiť vojnu
Sedím, prepisujem rozhovory a premýšľam, ako to všetko uložiť do knihy. Pred očami mám obrazy žien, ktoré znásilňovali radikáli Islamského štátu, tváre dievčat, ešte detí, ktoré pritom volali na rodičov. Prosili o pomoc.
Myslím na smrad spáleného mäsa. Na hluk výbuchov, ktoré osvetlili nebo a nehybné ticho v miestnosti, kde chlapec v sivej mikine sedí pri vreci s telom svojho otca.
Koľko smrti dokáže človek precítiť? Koľko násilia nami dokáže prejsť, aby sme ho ešte vedeli zdieľať spolu s obeťami?
Reportéra musí fascinovať človek, inak by nebol reportérom. Nemohol by byť. Nenachádzal by motiváciu vkráčať do cudzích teritórií a životov. A potom z nich vyjsť, vrátiť sa späť do svojho sveta.
Stret
Počujem krik. Noc zrazu rozčesli reflektory. Muži v uniformách čosi kričia. Zastavujú nás na krajnici a ťahajú von z auta. Môj fixer si opakuje šahádu a ja vulgarizmy, keď nás rozdeľujú, keď nás berú do áut a vezú do betónovej budovy bez okien, do miestností, ktoré smrdia prevareným čajom, mužským potom, strachom a myšlienkami, kto ma tu nájde.
Myslím na tie všetky ženy, tie, ktoré radikáli roky držali a týrali. Ktoré dnes už nekričia, ležia pokojne. Ruky a nohy sa im navzájom preplietajú ako v bezváhovom tanci. Tanci v tichu. V masových hroboch už nekričí nik. Ústa im zasypal žltohnedý prach.
Na stole mám vodu a pas. Okolo stoja traja muži a ten malý, úlisný sa smeje, keď mi oznamuje, že jeden z džihádistov mal takých pasov jedenásť a či sa mi nezdá, že je čas povedať pravdu.
Koľko smrti dokáže človek precítiť? Vravia, že my, Európania, tomu nikdy nemôžeme plne rozumieť. A možno majú pravdu.
Hodiny ubiehajú, keď voda vo fľaši ubúda a miestnosť bez okien zaplavujú ďalšie a ďalšie otázky.
Náhle sa mi zacnelo po small-talkoch, po tom nedbalom vetraní úst, ktoré my, v Európe, milujeme. Po networkingu! Chcem si dať pekné sako, pichať prstom do vzduchu a chvíľu len tak rozprávať o ničom. Ako ide biznis? Robíte doma dolmu? Milujem dolmu. Tie jemné viničné listy skrývajúce voňavé hovädzie mäso. Máte recept? Bez dolmy neodídem!
Je mi teplo. Horúco. Šatku si dávam dole z hlavy a utieram si ňou tvár. Máme čas, hovoria mi muži, veľa času. Zdvihnú sa a odchádzajú, zavrú za sebou dvere. Sedím sama, v tichu. Konečne.
Odvaha
Myslela som, že do Iraku prídem, pochopím a odídem. Že budem na moment ten zlodej ľudských spomienok, ktorý sa len snaží porozumieť. Ktorého fascinuje mentálna odlišnosť, ktorého fascinuje človek a zrážka civilizácií. Až neskôr som si naplno uvedomila, že ten stret sa týka aj mňa.
“Reportér zbiera fakty, nasáva do seba všetky farby, všetky chute a vône,“ píše Poliak Wojciech Tochman. ”No predovšetkým do seba nasáva emócie: ľudský strach, nepokoj, žiaľ, zhnusenie a ľudské pochybnosti.“
Čítam Tochmanove slová – ako hovorí, že to všetko v autorovi dozrieva. A že až keď to dozrie, odovzdá to čitateľovi.
Všetko to, čo prežil, premyslel.
“Napíš to všetko,” vraví mi editor. “Aj to, ako ti bolo zle. Ako si sa bála, ako sa ti chcelo vracať. Zo strachu, z ľudského hnusu, z toho všetkého, čoho je človek schopný. Neboj sa to v textoch priznať. A neboj sa priznať aj samu seba,” hovorí a oči má príliš vážne. “Len tak vytvoríš pravdivý obraz a dovolíš čitateľovi, aby to všetko zažil s tebou.“
Myslím, že až tu niekde sa začína tá skutočná reportérska odvaha.
