“Bolo mi potešením, princezné,” hovorím, keď jednu po druhej silno stisnem a do hrude sa mi vryjú ťažké zásobníky.
Boli to len desiatky hodín, ktoré som strávila medzi ženami z kresťanskej milície na severovýchode Sýrie a odnášala si všetky tie dary, súčasti ich života – maskáčové tričko, gýčové náramky a pero s vylomeným vrchnákom. “Pre spisovateľku.”
Odložila som si to ako najväčší poklad.
Bola to len chvíľa, ktorú sme spolu strávili, počas ktorej som sledovala, ako mladé ženy trénujú, čistia si zbrane, ako spolu varia, jedia i sa hádajú, aby sa večer schytili za ruky a s vášňou tancovali. Ako púšť na noc chladla, ony pridávali tempo.
Bola polnoc, keď sme sa presunuli na strechu základne a v tichu pozorovali nočnú oblohu. Hviezdy žiarili, keď sme si vzali hrubé deky a po dlhom dni konečne zaspali.
“Iva, nabudúce príď aspoň na mesiac,” začula som, keď som nastupovala do auta. Sivý minivan naštartoval a auto zalial arabský rytmus sýrskej popmusic. Pomaly sme sa pohli k veľkej kovovej bráne.
Pozrela som z okna, na ženy v maskáčoch, ako stoja na terase, telá vypnuté, cez rameno kalašnikov. Niektoré z nich nemajú ani 25. Kým ja sa vrátim do bezpečia domova, ony budú trénovať, aby ten svoj ochránili.
“Možno sa ešte uvidíme, ktovie,” hovorím a pozerám na ne, na vojačky, ktoré sa postavili Islamskému štátu. Veru, ktovie, čo všetko sa udeje v tomto neistom svete. “Inšalláh, drahé ženy.”
Mám za sebou mesiac, no cítim, akoby som bola na Blízkom východe aspoň pol roka. Bolo toho toľko, že nebol čas zastaviť sa, nechať sadnúť prach, všetko vypnúť a len v tichu myslieť. Nájsť tú jednoduchú odpoveď na variácie tej láskavej otázky v Messengeri – ako sa máš?
Ako sa na to odpovedá? Čo povedať a čo už nie? …a kde vlastne začať?
Mám za sebou desiatky rozhovorov, ťažkých i veselých. Poznám ten čierny humor, aký sa rozpráva len na miestach, ktorými sa prehnala vojna a smrť, tam, kde sa ľudia potrebujú smiať, aby na ľudskosť celkom nezabudli.
Viem, kde je možné prespať vo svätyni genocidovaných jezídov i to, ako chutí, keď vám varia kurdské jednotky.
Prešla som utečenecké tábory, dala rozhovor kurdskej televízii a vyhodili ma z Mosulu, hoc až na treťom checkpointe. Rozprávala som sa s človekom, ktorý robil v Islamskom štáte holiča a popritom navádzal letecké útoky na jeho vojenské ciele. Viem, koľko by som stála na trhu s bielym mäsom, že existuje ISIS múzeum aj to, že 20-ročná žena vie zabiť človeka bez toho, aby stratila iskru v očiach.
Viem sa plynule hádať s taxikárom, hoci poznám iba trinásť kurdských slov. No neviem vysvetliť svojej mame, prečo som sa vybrala práve do tejto časti sveta. Jednoducho preto, lebo o tom všetkom, čo sa tu dialo, deje a ako s tým súvisí aj naše malé Slovensko, treba napísať.
Za ten čas, čo som v Iraku, som stretla mnoho dobrých ľudí. Takých, ktorí mi pomáhajú pozerať na svet, ktorý ma obklopuje, inak. Ktorí mi pomáhajú rozumieť, hoci je to občas ťažké.
Nechcem kontaminovať priestor, do ktorého vstupujem. Nie je to moja úloha, neprišla som sem evanjelizovať, nie som humanitárny pracovník ani kňaz. Som reportérka. Prišla som sem v prvom rade načúvať. A snažiť sa rozumieť.
Myslím, že tú najdôležitejšiu úlohu som už zvládla, že som sa už naučila vypnúť v sebe toho západného človeka, toho, ktorý príliš často vie, ako má svet fungovať. A potom mu uniká, ako funguje v skutočnosti.
Keď ochutnávate jedlo, nemáte predsa v ústach cukrík.
“Iva, vyzerá, že ty si to celkom užívaš,” hovorí mi kamarát zo Slovenska, ktorý sa v Iraku na moment zastavil. Nuž, áno. Trafil. Aj keď švába stále neviem rozpučiť na jedno dupnutie.
Aj vďaka vám a vašej finančnej podpore na to však mám ďalší mesiac. A niečo mi vraví, že bude ešte dynamickejší a hutnejší ako tento.
Už sa teším, ako to všetko spíšem do knihy.