“Nie, poďme ďalej,” hovorím, môj tlmočník je však ticho. Pozerá na bratov, na Linu, akoby stále dúfal, že si tu otázku rozmyslím, že zmením tému, dopijeme čaj a pôjdeme. Nerozmyslím.
Sedíme v malej improvizovanej domácnosti na severe Iraku neďaleko sýrskych hraníc, je to utečenecký tábore, v krajine sú ich desiatky, vyzerajú ako dediny, mnohé ako mestá. Bývajú v nich tí, ktorí prežili.
“Keď si sa pokúsila utiecť z Mosulu, chytili ťa,” vraciam sa k Line, mladej dievčine, ktorú uniesol a dva roky držal Islamský štát. A ona sa odmietala poddať.
“…čo nasledovalo?”
Bratia pozrú na seba, na Linu, následne sa zdvihnú a obaja odídu z miestnosti. Premýšľam, či kvôli sestre, alebo sebe, teraz to však nie je dôležité. Otočím sa k späť k Line. V miestnosti sme zostali len traja, ona, tlmočník a ja.
“Lina, nepýtam sa len tak,” vravím ticho a pobádam svojho tlmočníka. “Ja potrebujem rozumieť. Potrebujem to povedať ľuďom, aby sa na to, čo sa vám stalo – čo sa vám deje, nezabudlo,” hovorím pomaly.
“Aby sa to už nikdy neopakovalo.”
Mladá žena na mňa ticho hľadí, ubiehajú minúty, kým prehovorí. Keď líči, ako ju pri pokuse o útek znova chytili, ako ju vláčili za vlasy a znásilňovali, očami sa zavrtáva do zeme. Nepamätá si, koľko ich bolo. Spomína si len, ako sa prebrala na to, že muži v čiernom jej na tvár, do nosa a do úst lejú ľadovú vodu.
“Vieš, smrť nie je to najhoršie…” povie Lina a konečne sa na mňa pozrie.
Koľkokrát som tú vetu už počula?
Nie si v tom úplne sama
Za ten čas, čo som tu, zabúdam na Facebook. Zabúdam na komunikáciu s najbližšími, snaha pochopiť, čo sa tu dialo a deje človeka vtiahne, pýta si celú jeho pozornosť.
Tie príbehy a ľudia, s ktorými sa stretávam, sú podobné. Ukazujú, ako radikálna ideológia vzala mnohým to základné, ako zo žien spravila nehodné otrokyne a obrala ich o ľudskosť. To peklo nastalo, až keď tomu samé uverili.
Za ten čas, čo som tu, som pochopila, že zdieľaná stigma pomáha, že človeku bráni pripnúť si na hruď šarlátové písmeno a odkráčať do ticha a samoty na okraj spoločnosti, tam, kde myšlienky kričia a spomienky obnovujú farbu.
Po tom všetkom prišiel čas začať znova žiť.
Na druhej strane
Blíži sa koniec októbra a druhý mesiac, čo som v Iraku. Čo tu píšem, žijem a snažím sa rozumieť spoločnosti, ktorá ma obklopuje.
Čas tu beží akosi inak, akcelerovane, tú zmenu vnímam najmä na počasí, slnko v Iraku už tak nepáli a keď človek sedí večer na streche, vietor už príjemne pofukuje.
Pôvodný plán bol stráviť na Blízkom východe dva mesiace, nazbierať tu materiál a vrátiť sa domov, všetko to následne upratať a postupne vliať do príbehu jednej knihy. Viem však, že ešte nemôžem odísť.
Po protestoch, ktoré zmietali Bagdad, som konečne dostala povolenia. A je čas ísť na “druhú stranu”. Dosiaľ som bola najmä s ľuďmi, ktorí proti radikálnej ideológii bojovali či tými, ktorých mučila. Teraz prišiel čas stretnúť tých, ktorí sa na nej priamo podieľali.
Čaká ma návšteva tábora i väzenia a snaha dekódovať myseľ, ktorá podľahla. Ktorá z ideológie vytvorila zbraň a zlákala na ňu masy. Je totiž naivné predpokladať, že sa to nestane znova.
Je to aj o nás
Pri príprave na rozhovory, ktoré ma čakajú, myslím na Linu a všetky tie dievčatá, ktoré prišli o roky života a dnes sa snažia zabudnúť, odpustiť. Dá sa to? Keď premýšľam, či si v konfrontácii so živým džihádom udržím nadhľad, znova sa vraciam k svojej prvotnej motivácii, pre ktorú píšem túto knihu.
Keď sa ma okolie pýta, prečo to robím, prečo som odišla na Blízky východ a trávim tu svoj čas, tá odpoveď je nemenná. Bol to moment, keď niekoľkí Slováci pomohli desiatkam žien dostať sa na slobodu.
Doslova ich vyslobodili z mučiarne.
Moment, ktorý súčasne vytvoril priestor, kadiaľ možno do našej krajiny vliať aj dianie, aké ju presahuje. Kde možno Slovensko spraviť voči svetu vnímavejším. A tým aspoň o trochu menej zraniteľným.
Prepojení
Vieme, že naša krajina má svoje problémy. Že sa dnes topí v blate, ktoré sa vyplavuje a neustále nám pripomína, že právo a spravodlivosť má pod Tatrami svoje tvrdé limity.
Vždy si však spomeniem na okamih, ako sa ma na iracko-tureckých hraniciach pri výsluchu zrazu spýtali na Janka Kuciaka. A ja som si to uvedomila znova. Ten svet je dnes skrátka príliš prepojený na to, aby sme si mohli dovoliť myslieť iba v hraniciach nášho malého národa.
Sedím na streche, pripravujem sa na rozhovory a cítim vďačnosť za to, že môžem robiť svoju prácu. A že ju môžem robiť vďaka darom od ľudí, ktorí mi z nejakého dôvodu veria.
Možno aj preto, že to s tým svetom a nami vidia presne rovnako.